Pre vinárov je jar najkrajšia vo viniciach. Aj vinice pod úpätím Malých Karpát sa začali prebúdzať lúčmi prvého jarného slnka. Vinohradníci netrpezlivo čakajú na obdobie pučania vinohradu, ale aj na nástrahy, ktoré im budú príchodom jari dávkované.
Ku koncu sa chýli zimný rez, plným prúdom prebieha viazanie viniča, oprava opornej konštrukcie, na vôkol cítiť vôňu štiepky, rozoranej pobránenej pôdy. Všetko navôkol začína žiť jarným životom, rozkvitajú stromy, pučia kvety, okolie sa zazelienava a stáva sa útočiskom zvierat.
Vo viniči začína voňať miazga prúdiaca z hlbín zeme. Ostáva nám len dúfať, že neskoré jarné mrazy viniču neublížia.
V poslednom čase sa však hrozbou a nočnou morou vinohradníkov stáva zver – srnky, daniele, diviaky, ktoré sa vedia postarať o veľké škody na viniči. Vôňa miazgy, prvé púčiky a lístky sú vábidlom práve pre zver, ktorej zachutili, čo ale má za následok veľké straty na úrode hrozna.
Vinohradníci prehrávajú svoj boj s raticovou zverou, nepriazňou počasia, ale aj so zákonmi a legislatívou. Snažia a spoločnými silami hľadať riešenia ako uchrániť svoj majetok, zdroj obživy a zároveň záľuby. Zver si veľmi rýchlo zvyká na všetky opatrenia, ktoré vinohradníci vynaložia na ochránenie viníc a svojho majetku. Zdá sa, že ani drevené oplotenia, elektrické ohradníky, či ploty nie sú prekážkou, ktorá by bola nezdolateľná, veď nie nadarmo sa hovorí, že „skáčeš ako srnka“…
Z úst vinohradníkov sa jednoznačne drie veta, že škody spôsobené poľovnou zverou sú alarmujúce a riešenie je v nedohľadne. Smutné na tom celom je, že za tento stav môžeme my ľudia. Za stav premnoženej zvery, ktorá stráca plachosť a približuje sa k našim bydliskám. O svoje dedičstvo (pôdu) väčšina z nás nemá záujem, naivne si myslíme, že pôda slúži ako stavebný pozemok, a že z nej zbohatneme.
V okolí je množstvo hektárov neobrábaných vinohradov, ornej pôdy, ktorá ostáva ležať ľadom a majitelia sa nielenže k nim nehlásia, ale ani nedovolia pôdu obrábať poľnohospodárom alebo vinárom, ktorý by o to mali záujem. Neuvedomujú si, že práve pôda je a aj naďalej bude našou obživou. Práve tieto neobrábané kusy zeme sa stávajú útočiskom poľovnej zvery, ktorá migruje z lesa. Invázia ľudí do hôr, približovanie bydlísk k poliam, vinohradom a lesom má za následok, že zver stráca plachosť.
Jedným, a zároveň aj jediným opatrením, ako zabrániť vzniku škôd spôsobených raticovou zverou, je zníženie ich stavov a zlepšenie komunikácie medzi poľovnými združeniami a štátnou správou.
